Stoličky

„To je strašná nuda!“ rumázgal Maxo nad učebnicou slovenčiny a pomaly sa zosúval po operadle stoličky.

Nakoniec na stoličke nesedel na zadku, ale ležal na chrbte. V tej krkolomnej polohe si otrávene hodil knihu na rozvalený pupok a začal uvažovať.

Kto vymyslel učenie? No fakt, kto mohol vymudrovať takú hovadinu?! zamračil sa na učebnicu, akoby za to všetko mohla práve ona.

„Tebe je hej,“ obrátil sa na ochrápaného Denyho.

„Ty nič nemusíš. Aj hrať sa hráš len vtedy, keď chceš. Tomu sa hovorí ŽIVOT,“ uzavrel ukrivdený Maxo a prevrátil očami.

Deny odrazu zaštekal: „Hav, hav!“ akoby do bodky rozumel o čom Maxo hovorí. Schmatol do papule ohlodanú loptičku a s nadšením k nemu pribehol.

Pohni sa! Nelež! Vyčítavo hľadel Deny na Maxa  a nechápal, prečo ešte nie je v pohybe. 

Pustil loptičku na jeho stehná a začal sa dotieravo vrývať pod jeho pazuchu.

„Načo mi to všetko bude? Uznaj!“ Maxo si šiel svoje a jemne pritlačil rozšafnému Denymu hlavu do dlaní. Pritiahol sa k jeho ňufáku tak blízko, až sa skoro dotýkali.

„No vidíš, nevieš. Ani ja neviem,“ povzdychol si tak smutne, že by nad ním zaplakala aj učebnica slovenčiny.

„Hav!“ Poď! Hrať sa! „Hav!“ zaštekal Deny a s neposedným jazykom zamieril rovno do pravej dierky Maxovho nosa.

„No fuj, ty nechuťák!“ zhnusene vykríkol a pustil Denyho zo zovretia po nečakanej očiste nosa.

„To snáď nie je ani možné...“ zafrflal a vrátil sa k učeniu toho „hlúpeho“ spodobovania.

Jeho ústa poslušne rapotali pravidlá na celú izbu, no myšlienky mali celkom inú predstavu. Túžili sa venovať všetkému možnému – len nie učeniu. Rozutekali sa ako stádo oviec pred vlkom. Každá opačným smerom. A ani jedna sa nemienila vrátiť k bifľovaniu.

Z „učenia“ ho vytrhlo až dlho očakávané Crrrn! za dverami bytu. Maxo nadšene zovrel ruku v päsť a víťazoslávne vykríkol: „Áno!“

Konečne sú tu! – prebleslo mu hlavou a od vzrušenia sa mu takmer rozkývali uši.

Nebol však jediný, koho zvuk zvončeka nadchol.

Deny vyletel z pelechu ako namydlený blesk – rýchlo a neovládateľne. Ani si nevšimol, že zvalil Maxa zo stoličky. Ten sa rozplaštil na zemi ako žaba – ruky rozpažené, oči vytreštené.

„Heeej, ty somár! Čo robíš?!“ zreval na Denyho, ešte stále prilepený na koberci.

„To ako rozprávaš?“ zahriakla mama Maxa, zaskočená jeho „vyberanou“ slovnou zásobou.

Maxo mamu počul dobre, no radšej mlčal. Dobre vedel, že púšťať sa do debaty o tom, ako sa vyjadruje „slušný chlapec“, by bola priama cesta do napomínacieho pekla. A tak sa milý Maxo nemotorne hrabal zo zeme - nielen s novými modrinami, ale aj s ústami plnými nevyslovených slov.

„Choď radšej otvoriť!“ dodala podráždene mama.

„A čo asi tak práve robím?“ zhundral Maxo, zatiaľ čo odkladal stoličku na bok zo svojho tela.

„Nebud' drzý!“ zreval na Maxa otec z obývačky, pohodlne rozvalený na gauči.

Crrrn-crrrn! Ozvalo sa znova.

„Ide niekto konečne k tým dverám?!“ kričí otec. „Alebo mám ísť ja?“

„Nie, nie veď už idem,“ náhlivo odpovedal Maxo a letecky poslal učebnicu na posteľ. Tá však dokonale minula svoj cieľ a pokrkvaná pristála na zemi pri posteli.

Keď sa Maxo konečne dotrepal k dverám, pohľad na chodbu hovoril  za všetko. Malý krikľúň stihol zaslintať takmer celú podlahu a poriadne rozštekať susedovho bláznivého psa Ronyho. Skutočný, nefalšovaný hurhaj! A to ešte ani neotvoril dvere.

„Ticho, Deny! Nepočuješ?!“ Maxo naňho vrhol pohľad, ktorý by umlčal aj toho najväčšieho neposlušníka. Deny síce naozaj stíchol, no naďalej poskakoval ako blcha v  kožuchu.

„Čo ti šibe? Sadni!“ zavelil Maxo a ukázal prstom vedľa svojej nohy.

Deny si s jazykom vyplazeným hádam až po samú zem nakoniec sadol. No len tak, ledabolo, na pol zadku. Veď čo ak by sa musel každú chvíľu rýchlo postaviť? A veru dlho nečakal.

Len čo Maxo pootvoril dvere, Denyho hlava bola prvá, ktorá vítala návštevu. Vzápätí pretlačil von aj zvyšok tela a vrhol sa na nič netušiaceho spolužiaka Jana.

„Ty si ale fešák,“ prihovoril sa vysmiaty Jano chlpáčovi a chytil ho za uši, aby ho dôkladne poškrabkal.

Deny si pozorznosť náramne užíval. Medzitým Rony, zavretý za dverami, spustil svoju psiu symfóniu. Znelo to ako rozladený orchester.

„Čo je to tam za príšerný hluk?!“ zreval Maxov otec. „Musí ten pes tak zavýjať?“ Odtrhol sa od televízie a vykročil priamo do blázinca.

„Veď to je Rony, oci,“ ponáhľal sa s odpoveďou Maxo.

„Dobrý deň, pán Strapatý,“ pozdravili zborovo Maxovi spolužiaci a nádejní futbalisti v jednom, keď podráždený otec prišiel zmapovať situáciu.

„Dobrý, dobrý…“ odvetil pán Strapatý, tentoraz už miernejším tónom. „Neblbnite toho psa! Nemusí byť celá bytovka hore nohami,“ dodal a vrátil sa do obývačky zušľachťovať svoje telo na gauči.

V chodbe ho „akože náhodou“ vystriedala zvedavá mama.

„Aaaale... ahojte,“ milo pozdravila chlapcov, držiac misu s cestom v rukách.

„Čo tam tak postávate medzi dverami? Poďte dnu!“ 

„Idete sa spolu učiť na tú písomku?“

Chlapci sa na seba zdesene pozreli. To myslela vážne?!

„Nie, my ideme hrať futbal,“ pohotovo sa ujal slova Gabo, aby náhodou nedošlo  k omylu.

„Aha!“ odvetila pani Strapatá a v duchu už plánovala, ako zabrániť Maxovi vyhnúť sa školským povinnostiam.

„No čo, ideš, alebo nie?!“ spýtal sa Gabo a pohadzoval si vo vzduchu novú futbalku.

„Ešte som sa nedoučil,“ šepol Maxo, tváriac sa nenápadne, lebo špión s tenkými ušami stál opodiaľ.

„Ale veď naučíš sa večer. Alebo zajtra cez prestávku,“ mávol rukou Fero, opretý o stenu, s jeho typickým „pohoďáckym“ výrazom.

„Ak ešte nie si naučený, tak sa nikam nechystaj!“ 

„Jeeežiši, to ako vážne?“ teatrálne prevrátil Maxo očami na maminu poznámku.

„Dobre, dobre,“ odfrflal a pritlačil si hlavu tesnejšie medzi dvere.

„To ako vážne nejdeš?“ spýtal sa Gabo naliehavo, ale potichu.

„Jasné, že idem! Len to musím vybaviť,“ potvrdil Maxo namachrovane. „Počkajte ma dole, hneď som za vami.“

„Deny, a ty už prestaň. Domov!“ rázne prikázal rozvalenému chlpáčovi pri Janových nohách a oboma rukami mu pomohol späť do bytu.

„Dúfam, že ti to nebude trvať večnosť,“ zašomral Fero a pozrel dohora na Maxa, keď futbalisti schádzali dolu schodmi.

„Nebude, sľubujem,“ pošúchal sa Maxo po hlave a zabuchol za sebou dvere.

„A teraz čo?!“ položil si zásadnú otázku a obrátil pohľad do tichej chodby.  Ako toto uhrám pred mamou?

Tá však na jeho oblbovanie nečakala. Rovno zaútočila: „Nikam nejdeš! Naozaj, ak nie si naučený, zostávaš doma!“

„Kto povedal, že nie som!“ vybafol rýchlo Maxo na mamu.

„No to som zvedavá. Mám ťa preskúšať?“

„Keď chceš, tak poď,“ odvážil sa Maxo, hoci s malou dušičkou, pretože dobre vedel, že skoro nič nevie.

„Ty počuj… ak zajtra tú písomku doorieš, tak si ma nepraj!“ varovala ho mama prísnym tónom.

„Díky, si tá naj mama na svete,“ povedal, zvrtol sa na päte a rýchlo sa išiel prezliecť.

„A do hodiny nech si doma!“ zdôraznila hlasnejšie, pre prípad, že by Maxa prepadla nečakaná hluchota.

„Do hodiny?!“ vyhŕkol Maxo, bojujúci s mikinou.

„Ty ma nedurdi. Nechcem počuť ani slovo!“

 „Dobre, do hodiny a pol,“ prosíkom zvyšoval svoj čas pri obúvaní topánok.

Mama rezignovane prižmúrila obe oči a povzdychla si: „Dobre, do hodiny a pol! A už radšej bež, lebooo…“

„Diky, čaute!“ zvolal a zmizol ako gáfor.

S novou futbalkou sa kopalo jedna radosť. V to popoludnie odohrali svoj „triumfálny“ zápas.

Futbal stál aj za tie štvorky, ktoré chlapcom pristáli na lavici hneď na druhý deň. Učiť sa už nestihli, a tak si ich počas hodiny slovenčiny „vychutnali“ naplno. Vyplatil sa aj vtedy, keď sa  vyrehotaní vracali domov. A kedy začal stáť za starú belu? Keď sa žiacka knižka dostala do maminých rúk. 

Mame po jej otvorení zmizol úsmev z tváre šmahom ruky. Začala pripomínať unikajúci plyn. Stačila by jediná iskra a BUM! Našťastie výbuchu zabránil chápajúci otec, ktorý dorazil práve včas a okrem pochopenia pre Maxov vedomostný výsledok, si neodpustil aj veľavravný komentár: „No… synu, ak to takto pôjde ďalej, môžeme si otvoriť obchod s nábytkom. Stoličiek budeme mať očividne viac než dosť.“

U ďalších troch futbalistov to prebiehalo skoro ako cez kopirák. Až na to, že Gabo vyfasoval aj zaracha.

A čo z toho plynie, môj milý čitateľ? Že stolička má štyri nohy – a tá ťa veru dobehne! Veď má štyri nohy, no nie? Že odložené povinnosti si ťa vždy nájdu – rovnako ako smraďoškové ponožky pod posteľou.

A čo ešte? Že aj rodičia boli voľakedy malí ľudkovia – presne ako ty!